Jednu zo svojich posledných, vizuálne najsilnejších malieb Patrícia umiestnila do opusteného dvora Hellovho domu. Miestna divoká vegetácia začína budovu pomaly prerastať, komplikuje jej prístupnosť a poukazuje na zanedbanosť jednej z najohrozenejších pamiatok Slovenska. Každoročne hrozia väčšie straty, mnoho z pôvodného stavu sa stráca v nenávratne. Veľkorozmerná maľba vytvára kontrast k opustenej budove čímsi novým, nezaťaženým históriou, zlými spomienkami či aktuálnymi konfliktami. Charakter maľby vyvolávajúci dojem dynamického spádu (vodopád) naopak do objektu vnáša výtvarný prvok vizuálne zdôrazňujúci celú situáciu.