↩
Duch (2014)
Obrys ľudského tela v situácii a podobe, v akej ho neočakávame, podvedome vyvoláva strach a nepríjemné pocity. Autorka si pre zobrazovanie ľudskej figúry zvolila transparentný plast. Vytvorila tým ilúziu postupného detekovania/dešifrovania ležiaceho tela v priestore. Hranice desivosti pri deformácii ľudských tvarov sú motívom mnohých polôh súčasného umenia. Tvarová rozpoznateľnosť len na základe svetelných odleskov plastového povrchu sochy vyvoláva dojem neskutočnej bytosti - “ducha”, alebo očného klamu, kedy sa z “igelitového odpadu” naraz vyformuje podoba ležiaceho človeka.
