Inštaláciou v Banskej Štiavnici autorka reaguje na miestnu históriu. Svojím spôsobom ilustruje vzťahy a súžitie viacerých národností zdieľajúcich jeden, mnohokrát izolovaný a do seba uzavretý priestor banského mesta. Pre svoje site-specific dielo si vybrala miesto zjavne opusteného, schátraného domu, ku ktorému pristavila kopu dreva ako prípravu na zimné mesiace. Tento znak domáckosti, obývanosti domu posunula do symbolickej roviny farebným stvárnením driev. Použila pri tom postup podobný ako pri svojej maliarskej tvorbe, ktorý je typický rozkladaním obrazu do farebných plôch, pripomínajúcim digitálne obrazové procesy. Farby dreva predstavujú všeobecne známe farby vlajok jednotlivých národností, ktoré tvorili obyvateľstvo Banskej Štiavnice (nemecká, maďarská, slovenská). Jednotlivé vrstvy sú síce premiešané v jednej kope, ale zároveň tvoria viditeľné segmenty. Prítomnosť pri zjavne neobývanej ruine domu naráža na súčasnosť, v ktorej je už síce táto národnostná stratifikácia neaktuálna, ale stále v nás (podobne ako príprava dreva na zimu) prežíva ako nepodmienená tradícia.